MENU ZAVRIEŤ
MENU ZAVRIEŤ

Na našej webovej stránke predstavujeme židovské kultúrne dedičstvo mesta Senec. Tieto pamiatky – synagóga, cintorín a rituálny kúpeľ (mikva) – zostali po kedysi prosperujúcej židovskej obci, ktorá bola integrovanou súčasťou mestského spoločenstva. Väčšina seneckého židovského obyvateľstva tragicky zahynula počas holokaustu. Hoci sa zopár preživších pokúsilo obnoviť komunitný život v povojnovom období, poslednú ranu židovskej komunite zasadil komunistický režim, ktorý perzekvoval jej predsedu Jána Bernfelda a jeho rodinu. V roku 1957 synagógu zabral štát a používal ako sýpku a sklad.

Po desaťročiach chátrania sa v súčasnosti senecké židovské pamiatky renovujú. Židovský komunitný život v meste sa už neobnoví, ale aspoň zostane zachovaná pamäť na seneckú židovskú minulosť pre budúce generácie. Toto je možné vďaka Bratislavskému samosprávnemu kraju, ktorý bývalú synagógu získal do vlastníctva a opravuje ju na kultúrne účely a ako miesto dialógu medzi rôznymi konfesiami.

Predseda BSK Juraj Droba slávnostne zahajuje obnovu synagógy 21. mája 2018 s rabínom Mišom Kapustinom (Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR) a katolíckym kňazom Martinom Kramarom (hovorcom Konferencie biskupov Slovenska). Fotografia: Bratislavský samosprávny kraj

Synagóga

Senecká synagóga je dominantou centra mesta. Stojí na Mierovom námestí č. 12, v susedstve Mestského úradu. Bola postavená v rokoch 1905 – 1906, aby slúžila potrebám veriacich miestnej židovskej obce, ku ktorej v tom čase patrilo vyše štyristo Senčanov. Obec sa hlásila k ortodoxnému smeru, čo sa odrazilo aj na architektúre synagógy. Budova je bez veže, nemala organ a ženy sedeli na ženskej galérii za mechicou (paraván alebo drevený rošt na zábradlí).

Architektúra synagógy je kombináciou neorománskeho a maurského štýlu. Trojosová uličná fasáda má centrálne umiestnené rozetové okno a vstupný portál s typickým podkovovitým oblúkom. Na vrchole fasády sú umiestnené tabule Desatora a Dávidova hviezda. Tieto symboly lemujú dve vežičky, ktoré sú pokračovaním vertikálnych pilastrov, ktoré fasádu delia na tri časti.

Synagóga bola súčasťou areálu obecných inštitúcií, kde bol rituálny kúpeľ (mikva) a byty zamestnancov obce, ktoré sa nachádzali vo dvore za synagógou. Z nich sa zachovali ako archeologické nálezy zvyšky mikvy a pec.

Počiatky výstavby synagógy v Senci sa datujú do dvadsiatych rokov 19. storočia, keď miestna židovská obec mala vyše 60 príslušníkov (1828: 69 osôb). Obec zriadila svoju prvú modlitebňu na hlavnom trhovom námestí. Ako bolo zvykom v období pred židovskou občianskou emancipáciou, synagógy sa stavali vo vnútri uzavretých dvorov, kde boli aj ďalšie komunitné inštitúcie. Synagógy nemali v tej dobe reprezentatívne fasády smerom do verejného priestoru. Slúžili náboženským potrebám komunít, ktoré sa nesnažili byť na verejnosti príliš viditeľné.

Senecká židovská obec sa v priebehu 19. storočia rozrastala a v roku 1900 už mala 414 veriacich. Nastal čas postaviť novú modernú synagógu, ktorá by dôstojne reprezentovala komunitu a dokázala poskytnúť dostatok miesta pre jej všetkých členov. V rokoch 1905 – 1906 bola postavená nová synagóga, ktorá je typickým príkladom synagogálnej architektúry druhej štvrtiny 19. storočia – obdobia, počas ktorého boli postavené mnohé slovenské synagógy. Pre mestské židovské komunity v Uhorsku to bolo obdobie dynamického rozvoja. V tom čase už mali židovskí obyvatelia u nás plné občianske práva, čo je vyjadrené aj v sebavedomej architektúre dobových synagóg. Reprezentatívne uličné fasády zdobili židovské symboly – Dávidove hviezdy a tabule Desatora – dobre viditeľné všetkými obyvateľmi mesta, vrátane kresťanských spoluobčanov.

Hľadanie vhodného historického štýlu bolo súčasťou architektonického diskurzu 19. storočia. Ten ovplyvnil architektúru mnohých typov stavieb (napr. divadiel, vzdelávacích ustanovizní, múzeí, mestských radníc, kostolov). Synagógy neboli výnimkou. Neorománsky štýl mal poukazovať na to, že judaizmus je starší brat kresťanstva (románsky štýl predchádzal gotike, ktorá sa považovala za ideálny štýl pre kostoly). Na druhej strane maurský štýl s typickými podkovovitými oblúkmi (a ďalšími arabskými architektonickými prvkami) odkazoval na orientálne korene židovskej tradície a na zlatý vek židovskej kultúry v moslimskom Španielsku. Senecká synagóga spája oba tieto štýly.

Ako sa vyžaduje pre synagógy, vstupná predsieň je prechodový priestor z profánneho verejného priestranstva do svätyne, kde bola uložená Tóra. Bolo to miesto, kde bolo možné sa pozastaviť a uvedomiť si, že synagóga vznikla ako posvätný priestor na uctievanie Boha. Za dverami vľavo bolo nainštalované malé umývadlo, v ktorom si veriaci umývali ruky pred modlitbou. Pamätnú tabuľu nad umývadlom venoval Šimonovi Popperovi jeho syn Emil v roku 5667 [1906/07]. Popperovci boli bohatí podnikatelia v poľnohospodárstve. Hoci bývali v Bratislave, v Senci boli veľkými mecénmi miestnej židovskej obce. Táto tabuľa bola, žiaľ, v roku 2018 odcudzená.

Svätyňa synagógy je samostatná sála so vstavanou ženskou galériou (ezrat našim). Podopierajú ju liatinové stĺpy zdobené hlavicami s rastlinným motívom. Pôvodne boli natreté farbou a galéria mala mechicu (paraván alebo drevený rošt na zábradlí). Keďže synagóga bola ortodoxná, bima (vyvýšené pódium na čítanie Tóry) sa nachádzala v strede sály a svätostánok na východnej stene, smerom k Jeruzalemu. Svätostánok zvýrazňoval veľký výklenok s podkovovitým oblúkom a okrúhle okno nad ním. Vo výklenku sa zachovali stopy modrej omietky a štuková výzdoba v tvare nepravidelnej šesťcípej hviezdice. Ako je u synagóg bežné, na západnej stene svätyne, po oboch stranách vchodu, boli umiestnené kasičky na cedaku (dobročinné príspevky). Najzachovalejším prvkom priestoru je dobový drevený kazetový strop, z ktorého ešte nedávno trčali žľaby na sypanie obilia sekundárne umiestnené počas socializmu, keď sa synagóga používala ako sýpka.

Synagóga je po stáročia ústrednou inštitúciou židovského komunitného života od čias zničenia Jeruzalemského chrámu. Hovorí sa o nej ako o malom svätostánku (mikdaš me’at), ktorý  nahradil centralizovaný chrámový rituál vrátane obiet. Po hebrejsky sa synagóga označuje ako „bejt kneset“ – dom zhromaždenia. Židovská komunita sa v nej stretáva na pravidelné modlitby trikrát denne: v pracovné dni a tiež na Šabat a židovské sviatky. Zvitok Tóry je uložený v svätostánku, vyberie sa a číta sa z neho počas bohoslužby, ak sa na modlitby zíde minjan (kvórum desiatich dospelých mužov). Taká bola aj prax v seneckej synagóge. Na jej vstupnom portáli bol kedysi hebrejský nápis: „V’asu li mikdaš v’šachanti b’tocham / A spravia mi svätyňu, aby som prebýval medzi nimi.“ (Ex 25,8).

Synagógu využívala židovská obec až do roku 1957, keď ju komunistický štát skonfiškoval a využíval ako sýpku a sklad. Podľa tradovanej informácie sa Tóra dostala do židovskej náboženskej obce v Galante.

Začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia získal opustenú a rozpadnutú synagógu späť do vlastníctva Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike. Dnes v Senci nežijú žiadni židovskí obyvatelia a nepôsobí tu obec, preto budova nie je na svoj pôvodný účel využiteľná. Po mnohých rokoch neúspešných pokusov o jej obnovu na kultúrne účely kúpil bývalú synagógu Bratislavský samosprávny kraj za symbolické jedno euro. V máji 2018 sa slávnostne zahájil projekt jej rekonštrukcie. Po dokončení v roku 2022 bude bývalá synagóga slúžiť na kultúrne účely. V priestore bývalej ženskej galérie sa pripravuje stála expozícia židovského kultúrneho dedičstva Bratislavského samosprávneho kraja.

Stála expozícia v synagóge

Na základe zmluvy medzi Ústredným zväzom židovských náboženských obcí v SR a Bratislavským samosprávnym krajom, ktorou budova synagógy prešla do verejného vlastníctva, bude na hornom podlaží zriadená stála expozícia židovskej kultúry a regionálnej židovskej histórie. Expozícia „Židovské kultúrne dedičstvo Bratislavského samosprávneho kraja“ je výsledkom výskumnej a kurátorskej práce, ktorú realizoval Židovský kultúrny inštitút v rokoch 2018 – 2021 a Bratislavskému samosprávnemu kraju dodal v júni 2021 vo forme scenára expozície. Súčasťou scenára je kurátorský koncept, výstavné texty, fotografie, videá a výber predmetov (judaík) do výstavy. Kurátorský tím úzko spolupracoval s architektom, ktorý navrhol architektonické a dizajnové riešenie expozície a infografiku na základe unikátnej vizuálnej identity. Táto zahŕňa logotyp novej kultúrnej inštitúcie, ktorá bude pôsobiť v synagóge v Senci. Záverečná fáza prípravy, výroby a inštalácie výstavy sa uskutoční v roku 2022.

Vychádzajúc z priestorových možností a s rešpektom k architektúre vzácnej pamiatky je expozícia citlivo integrovaná do budovy synagógy. Dôležitou požiadavkou bolo vytvoriť trojjazyčnú prezentáciu so slovenským, maďarským a anglickým textom, čo bolo na obmedzenom priestore náročné, pretože bolo treba rozvinúť zmysluplný výstavný koncept. Autori zvolili rozumnú rovnováhu medzi využitím trojrozmerných autentických predmetov židovskej kultúry a modernou multimediálnou prezentáciou, ktorá umožňuje poskytnúť rozsiahle údaje o seneckej židovskej histórii a miestnych rodinách, orálnej histórii, ako aj o ďalších významných židovských komunitách v regióne vrátane prezentácie ich zachovaných pamiatok (synagóg a cintorínov). Expozícia je rozdelená na dve časti, Sieň komunity v malej miestnosti nad vestibulom a Galériu kultúrneho dedičstva na bývalej ženskej galérii.

Sieň komunity je venovaná zaniknutej židovskej obci v Senci, mužom a ženám, ktorí postavili synagógu ako miesto bohoslužieb a ako symbol prítomnosti ich spoločenstva medzi občanmi mesta. Vzhľadom na malú plochu, ale vysoký strop v tejto miestnosti, ktorej dominuje veľké rozetové fasádne okno, bol priestor navrhnutý ako dvojpodlažná výstavná architektúra.

Na spodnom poschodí budú premietané rodinné fotografie seneckých židov, ktoré láskavo poskytli ich rodiny v Izraeli, Austrálii, Kanade, Spojených štátoch, Holandsku a Bolívii. Časová os seneckých židovských dejín je infografika, ktorá sa často používa v súčasnom výstavníctve a pripomína dôležité udalosti v dejinách židovskej obce. Rozširuje ju multimediálna prezentácia, ktorá poskytuje podrobný pohľad do rôznych kapitol lokálnej histórie v 19. a 20. storočí, ako aj rodinných príbehov vrátane rozhovorov, ktoré prinášajú autentické spomienky starých židovských Senčanov. Na tretej stene je fotografia deportácie židovských obyvateľov zo Senca 10. mája 1944. Zhromaždiskom počas tejto tragickej udalosti bolo námestie pred synagógou. Horné poschodie predstavuje topografiu židovského Senca, ktorá zahŕňa synagógu a jej areál, cintorín, budovu školy a rabinátu. Multimediálna prezentácia poskytuje podrobné informácie o týchto obecných inštitúciách. Protiľahlá stena rozpráva príbeh budovy synagógy a biblický citát z jej fasády: „V’asu li mikdaš v’šachanti b’tocham / A spravia mi svätyňu, aby som prebýval medzi nimi.“ (Ex 25,8). Text citátu je v hebrejskom, slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku. Hlavnou dominantou hornej miestnosti je veľké rozetové okno, ktoré umožňuje výhľad na námestie, kde sa kedysi seneckí židia pohybovali a kde boli zhromaždení pred zničením komunity počas holokaustu.

Galéria kultúrneho dedičstva je inštalovaná na bývalej ženskej galérii synagógy. Zameriava sa na dejiny a kultúrne dedičstvo významných židovských komunít v Bratislavskom kraji. Pozostáva zo šiestich vitrín a dvoch infokioskov s multimediálnou prezentáciou, ktoré sú umiestnené v priestoroch medzi oknami svätyne. Kurátorka judaík starostlivo vybrala autentické zbierkové predmety spojené s Bratislavou, Stupavou, Recou, ​​Pezinkom, Svätým Jurom atď. Predstavujú rôzne témy židovského života. Dva infokiosky poskytujú podrobné informácie o týchto predmetoch, dejinách jednotlivých komunít a prezentujú rozsiahlu dokumentáciu židovského kultúrneho dedičstva (synagógy, cintoríny). Dáta sú vzájomne prepojené. Vystavené sú napríklad dva šabatové svietniky a z multimediálnej prezentácie sa návštevník dozvie: čo je to sviatok Šabat, kto boli majitelia svietnikov a aký bol ich osud. Zoznámi sa tiež s históriou miestnej židovskej komunity a uvidí prezentáciu jej synagógy a cintorína.

Expozícia bola starostlivo navrhnutá tak, aby vyhovovala potrebám rôzneho publika: miestneho, národného a medzinárodného, ​​so židovským pôvodom alebo bez neho. Expozícia bude využívaná na vzdelávacie aktivity pre stredné školy, ako aj pre turistov s časovo limitovanou návštevou v destinácii. Expozícia je však predovšetkým dôstojným pamätníkom pre komunitu, ktorá synagógu postavila, aby sa v nej stretávala a spolu modlila, a dnes už tu nie je.

Autorský kolektív:
Dr. phil. Maroš Borský (židovské kultúrne dedičstvo a vedenie projektu)
Ing. arch. Martin Lepej (architektonické a výtvarné riešenie expozície)
Mgr. Michala Lônčíková, PhD. (história 20. storočia a holokaust)
Mgr. Gábor Strešňák (regionálna história)
PhDr. Jana Švantnerová, PhD. (kurátorka judaík)

Mikva

Vo dvore za synagógou sa zachoval archeologický nález bývalého rituálneho kúpeľa (mikva). Pôvodne tu bolo niekoľko budov, ktoré využívali rôzne inštitúcie seneckej židovskej obce. O cintorín sa staralo združenie Chevra kadiša, ktoré tiež organizovalo pohreby. Na tomto dvore sa nachádzali byty pre zamestnancov obce. Bejt midraš sa používal až do roku 1964, keď tu ešte stále fungovala malá židovská obec. Opustené budovy vo dvore neskôr zbúrali a nevyužívaný pozemok bol postupne zavezený odpadom.

V roku 2012 sa tu uskutočnil archeologický výskum. Miesto bolo vyčistené od trosiek a odpadu a boli odhalené zvyšky budov. V rámci letného workshopu v roku 2014 bola pec prenesená na nové miesto. Oba nálezy budú zakonzervované a prezentované v komplexe obnovenej synagógy.

Archeologický nález mikvy je vzácnym príkladom židovského rituálneho kúpeľa na území Bratislavského kraja. Takéto zariadenie zohráva v náboženskom živote tradičnej komunity dôležitú úlohu. Ponorenie do vody má očistný rituálny účinok. Ženy chodia do mikvy pred svadbou a potom raz mesačne, pred obnovením manželských vzťahov po menštruácii alebo po pôrode. Tradície používania mikvy mužmi sa v rôznych komunitách líšia, muži zvyčajne chodia do kúpeľa pred sviatkom Jom Kipur a ženích pred svadbou. Použitie mikvy je tiež súčasťou obradu konverzie na judaizmus u mužov aj žien. Používa sa tiež na kóšerovanie nového kuchynského riadu.

Výstavba mikvy bola vždy nákladná a technicky zložitá z dôvodu mnohých rabínskych predpisov, ktoré takúto výstavbu upravujú. Voda by mala ideálne voľne natekať z prírodného prameňa. Ak takáto voda nie je k dispozícii, môže sa použiť dažďová voda. Tá sa zachytáva do nádrže, ktorá je pripojená k ponornému bazénu. Vzhľadom na obmedzený objem nádrže na dažďovú vodu sa na zabezpečenie celoročnej prevádzky mikvy vytvoril prepracovaný systém. V inej nádrži označovanej ako bor zeria (nádrž „siatia“) voľne priteká do dažďovej vody čerstvá voda z vodovodu alebo studne. Táto nádrž zásobuje ponorný bazén vodou.

Mikva je intímny priestor spojený s náboženským rituálom, ktorý má pre veriaceho silný duchovný význam. V bazéne je niekoľko schodov, po ktorých človek pohodlne zostúpi do vody. Na poslednom schode sa úplne ponorí (vrátane hlavy) a následne recituje predpísané požehnania. Často dochádza k mylnej predstave, že mikva má hygienický účel, v skutočnosti je však spojená s rituálnou čistotou. Osoba, ktorá mikvu používa, musí byť dokonale umytá už pred vstupom do bazéna. Z tohto dôvodu stáli pozdĺž steny tej istej miestnosti tri vane (doteraz zostali zachované vodovodné kohútiky). Voda sa ohrievala v predsieni, kde sa nachádzala ručná pumpa a vykurovací kotol, ako aj ďalšia nádrž na vodu.    

Podľa židovskej tradície je mikva najdôležitejším komunitným zariadením, pretože zabezpečuje rodinnú čistotu (taharat mišpacha). Dokonca výstavba rituálneho kúpeľa má prednosť pred postavením synagógy. Na získanie prostriedkov na zriadenie mikvy je tiež možné predať synagógu alebo Tóru. Nález seneckej mikvy je dôležitou pamiatkou pre pochopenie židovského náboženského života a jej zachovanie je významným príspevkom k ochrane židovského kultúrneho dedičstva na území Bratislavského samosprávneho kraja.

Cintorín

Židovský cintorín je dôležitým dokladom minulosti mesta. Areál s približne dvesto hrobmi židovských Senčanov sa nachádza v severnej časti mesta na Trnavskej ceste, oproti domu číslo 50. Cintorín bol založený v osemdesiatych rokoch 19. storočia, keď senecká židovská komunita prestala pochovávať mŕtvych v neďalekej dedine Reca. Cintorín bol vtedy vonku na periférii mesta, vedľa tehelne. Jej areál bol nedávno prestavaný na obytnú štvrť s individuálnou výstavbou rodinných domov.

Cintorín je vo vlastníctve Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike a je v pomerne obstojnom stave. Predchádzajúca murovaná stena v prednej časti objektu bola v roku 2018 nahradená kovovým plotom. Cintorín je preto dobre vidieť z hlavnej cesty.

Plán cintorína

Pozemok cintorína má obdĺžnikový tvar s rozlohou 2424 metrov štvorcových. Prístup je z juhovýchodnej strany, od hlavnej cesty. Cintorín sme systematicky zdokumentovali a identifikovali sme 196 hrobov. Mnohé náhrobné kamene sú spadnuté na textovú stranu, iné sú tiež zarastené. Navyše, v priebehu rokov bolo mnoho náhrobných kameňov odcudzených a o existencii hrobov svedčia už len sokle. Najstarší doložený náhrobný kameň je z roku 1888, najnovší z roku 1944.

Na cintoríne je využitých približne 30 percent jeho rozlohy, pričom hroby sa nachádzajú zväčša v juhovýchodnej časti areálu. Rady boli očíslované od severozápadnej steny cintorína (opačná strana od vchodu) zľava doprava. Najvýznamnejší bol prvý rad (pri múre), kde bol pochovaný rabín Breznitz s manželkou. Na druhej strane cintorína, napravo od vstupu, sa nachádza niekoľko detských hrobov. Dnes ich je ľahko vidieť cez plot. Muži a ženy sú pochovaní spolu.

Náhrobky sú väčšinou jednoduché tradičné vertikálne stély (macevot), ktoré vyjadrujú konzervatívny charakter miestnej židovskej komunity. Jednoduchá maceva má vodorovné alebo polkruhové zakončenie. Zložitejšie verzie sú architektonicky členené. Ďalším typom náhrobného kameňa sú typické obelisky, zväčša z 20. storočia.

Nápisy náhrobkov sú v hebrejčine, občas natrafíme na nemecký alebo maďarský text, ktorý je doplnkom hebrejského. Niektoré staršie náhrobné kamene sú bohaté na text, s poetickými hebrejskými textami na pamiatku zosnulého, ako to bolo vtedy bežné. Zopár náhrobkov ma zobrazenie žehnajúcich rúk, ktoré symbolizujú kňazský stav zosnulého (koheni). Pre kohenov nie je na cintoríne vyhradená žiadna špeciálna sekcia. Na niekoľkých sokloch náhrobných kameňov sú mená príbuzných, ktorí zahynuli počas holokaustu. Išlo o bežný spôsob, akým si pozostalí pripomínali príbuzných bez hrobu.

Náhrobky boli vyrobené z rôznych materiálov. Väčšina z nich bola vyrobená z vápenca, niektoré z pieskovca. Luxusnejšie náhrobky sa vyrábali zo žuly a granitu. Žiaľ, keďže o tento materiál bol najväčší záujem, náhrobky z neho sa kradli z cintorína najčastejšie, takže na mnohých hroboch zostali iba sokle. Cintorín bol desaťročia schovaný za vysokým tehlovým múrom. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia areál vyčistil Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike vďaka iniciatíve žijúcich seneckých židov rozptýlených po celom svete. O vyčistený cintorín sa staral miestny správca.

V auguste 2017 poškodila múr cintorína silná búrka a následne ho z bezpečnostných dôvodov zbúrali. V roku 2018 postavil Ústredný zväz židovských náboženských obcí Slovenskej republiky nový múr vďaka finančnej podpore nemeckej mimovládnej organizácie European Jewish Cemeteries Initiative (ESFJ). S cieľom zväčšiť povedomie o existencii cintorína a integrovať ho do miestneho kultúrneho dedičstva, predná strana cintorína má kovový plot, aby bolo do neho vidieť zvonku. Na bráne je umiestnená Dávidova hviezda, aby bol židovský charakter areálu jasne čitateľný.

Vzhľadom na oživený záujem o židovskú minulosť Senca a obnovu bývalej synagógy na kultúrne účely bol cintorín začlenený do špeciálneho stredoškolského vzdelávacieho programu o židovskom kultúrnom dedičstve na území Bratislavského kraja. Tento program vedú Židovské komunitné múzeum a Teologická fakulta Trnavskej univerzity. Do programu sa v roku 2019 zapojilo miestne Gymnázium Antona Bernoláka.

História

História seneckej židovskej komunity (nemecky: Wartberg, maďarsky: Szempcz, Szenc) je prepojená s históriou mesta. V 17. a 18. storočí žili v Senci len jednotlivé židovské rodiny. Začiatky organizovanej židovskej obce siahajú do prvej tretiny 19. storočia. V roku 1828 žilo v meste 69 židovských obyvateľov, zriadili synagógu a ďalšie obecné inštitúcie (rituálny kúpeľ, škola). Senec bol prosperujúcim trhovým mestečkom a ekonomická aktivita židov sa spájala s obchodom a poľnohospodárstvom.

Židovská obec v Senci bola ešte stále prepojená s obcou v neďalekej dedine Reca, kde sídlil okresný rabín a nachádzal sa cintorín. Rovnako ako v mnohých podobných prípadoch (napr. Mliečno a Šamorín, Šarišské Lúky a Prešov), dynamický rozvoj blízkeho mesta s ekonomickými príležitosťami a príťažlivosťou pre mladých ľudí spôsobil, že obec v Reci postupne upadala čo do veľkosti a významu. Tento proces sa posilnil po legislatívnych zmenách z roku 1840, ktoré dali uhorským židom právo slobodne sa sťahovať do miest (na začiatku ešte s výnimkou banských miest).

V rokoch 1869 až 1900 vzrástol v Senci počet židov zo 168 na 414. Tvorili 11,7 % z celkového počtu obyvateľov mesta. Po kongrese v Pešti v roku 1868/69, ktorý v Uhorsku priniesol rozdelenie na ortodoxné, neologické a status quo ante komunity, sa židovská obec v Senci v roku 1871 pridala k ortodoxnému smeru. Sídlo rabinátu zostalo v neďalekej Reci až do osemdesiatych rokov 19. storočia. Rabín Menachem Schön (zomrel v r. 1882), autor diela Minchat Pitim, slúžil komunite 50 rokov a je pochovaný na cintoríne v Reci. Prvým seneckým rabínom sa stal jeho zať, rabín Jicchak Breznitz (zomrel v r. 1919), ktorý študoval na elitnej Prešporskej ješive u rabína Samuela Schreibera (Ketav Sofer). Rabín Breznitz a jeho manželka Berta (zomrela v r. 1925) sú pochovaní v Senci. Posledným seneckým rabínom bol ich syn Emanuel (Menachem Mendel) Breznitz (1882 – 1944), ktorý takisto študoval na Prešporskej ješive a bol študentom rabína Simchu Bunima Schreibera (Ševet Sofer).

Obec postavila novú synagógu v rokoch 1905 – 1906 a tiež prevádzkovala školu so štyrmi triedami a zamestnávala dvoch učiteľov. Najskôr sa vyučovalo v nemeckom jazyku, v roku 1874 ho nahradila maďarčina a v roku 1922 slovenčina. Za synagógou stál rituálny kúpeľ (mikva). Kóšernú porážku zvierat (šchita) zabezpečoval šochet. Od osemdesiatych rokov 19. storočia mali seneckí židia vlastný cintorín v severnej časti mesta pri tehelni. Staral sa o neho pohrebný spolok Chevra kadiša. Pôsobil tu aj spolok žien, spolok Bikkur cholim (zabezpečujúci návštevy chorých) a spolok Šomrei Tóra (strážcovia Tóry).

V druhej polovici 19. storočia a v 20. storočí zažil Senec dynamický hospodársky rast. V roku 1850 dostalo mesto železničné spojenie s Bratislavou a s Pešťou. Zaviedli elektrinu, postavili tu tehelňu (1880) a moderný mlyn (1908). Židia boli zapojení do miestnej ekonomiky a vlastnili väčšinu miestnych malých podnikov (reštaurácie a hostince, pekárne, obchod s koňmi a dobytkom, spracovanie kože, obuvníctva, odevy a textil, železiarstva, galantérie, obchod s drevom). Zo židovskej komunity boli dvaja právnici, miestny zubár aj lekárnik. Všetci traja lekári v Senci vrátane doktora Jonáša Székelyho a doktora Josefa Raaba (1902 – 1944) boli židia.

Starý cintorín v Reci

Sčítanie v roku 1930 nám dáva komplexnú predstavu o seneckých židovských obyvateľoch, ktorých počet dosiahol 502, čo bol historicky najväčší počet a predstavoval 9,0 % celkovej populácie 5609 obyvateľov. Senec bol vtedy prevažne maďarsky hovoriacim mestom, avšak židovskí Senčania hovorili po nemecky aj po maďarsky.

V období Rakúsko-Uhorska sa kultúrne orientovali viac na Viedeň než na Budapešť a mnohí tam mali aj rodinné väzby. Československá republika dala židom možnosť prihlásiť sa k „židovskej“ národnosti. V Senci tak v roku 1930 urobilo 60,9 % židov. Vyhli sa tak dileme lojálnosti k novému štátu – či sa prikloniť na stranu Slovákov alebo Maďarov. V politike väčšina židov hlasovala za Židovskú stranu, ktorá mala v Senci aktívnu miestnu organizáciu. Takéto delenie bolo zjavné aj pri seneckom futbale. Židia fandili tímu METEOR viac ako STZK.

Židovská obec si vytvorila vlastný politický mikrosvet a prebiehali v ňom vnútorné spory medzi ortodoxným a sionistickým politickým svetonázorom. Jednu stranu zastupoval Agudat Israel s mládežníckymi organizáciami – Cairej Agudat Israel pre chlapcov a Beth Jakob pre dievčatá. Sionizmus bol zastúpený prostredníctvom niekoľkých mládežníckych hnutí: Hamizrachi (nábožensky orientovaní), Hašomer hacair (sekulárni socialisti) a Makabi hacair (so silným dôrazom na šport).

Po podpísaní Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 bolo južné územie Slovenska odstúpené Maďarsku vrátane Senca. Začali tu platiť maďarské protižidovské zákony a židov bez maďarského občianstva vyviezli na demarkačnú líniu so Slovenskom. Senec sa stal pohraničným mestom a miestom nelegálneho prechádzania hraníc. Na jar 1942 tadiaľto utekali židia pred deportáciami na Slovensku do relatívne bezpečnejšieho Maďarska. Hraničná polícia mnohých chytila a väznila, alebo aj zavraždila.

Hroby rabína Izáka Breznitza a jeho manželky Berty

Mladí židovskí muži zo Senca boli odvedení do armádnych pracovných jednotiek, kde slúžili v drsných podmienkach a mnohí zahynuli. To najhoršie prišlo na jar 1944, keď nemecká armáda obsadila Maďarsko, vládu prevzala fašistická Strana šípových krížov a začali deportácie do vyhladzovacích táborov. Dňa 10. mája bolo na námestí pred synagógou zhromaždených 450 židov zo Senca a blízkych dedín. Najprv ich previezli na statok Bodoháza, kde zostali do 13. júna, keď ich presunuli do geta v Nových Zámkoch. V dňoch 14. a 17. júna boli v dvoch transportoch deportovaní do nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Väčšinu z nich hneď po príchode zavraždili.

Po vojne sa do Senca vrátilo asi 70 preživších holokaust, pričom väčšina z nich sa v nasledujúcich rokoch odsťahovala do Bratislavy alebo emigrovala zo Slovenska. Prvým povojnovým predsedom miestnej židovskej obce bol Imrich Ehrenfeld. V roku 1948 ho vystriedal Ján Bernfeld, ktorého v roku 1957 zatkli a na dva roky uväznili v rámci celoštátnej kampane proti židovským funkcionárom (akcia ŠtB „Dana“). V tom istom roku synagógu zhabal komunistický režim a celé desaťročia sa využívala ako sýpka a sklad. Neveľká židovská obec sa do jej zániku v roku 1964 stretávala v modlitebni na dvore za synagógou. Aj potom tu zostalo zopár starších židovských Senčanov.